Vojna v Iraku: americká "blitzkrieg" na Blízkom východe

Po páde ZSSR sa Spojené štáty pokúsili o úlohu "svetového policajta". Takže v skutočnosti bola americká hegemónia založená na celom svete a ťažké časy prišli v krajinách opozičných voči Spojeným štátom. Najvýznamnejším v tomto ohľade je osud Iraku a jeho vodcu - Saddáma Husajna.

Prehistória konfliktu v Iraku a jeho príčin

Saddám Husajn

Po operácii Desert Storm bola do Iránu odoslaná špeciálna komisia OSN. Jeho cieľom bolo monitorovať odstránenie zbraní hromadného ničenia a zastavenie výroby chemických zbraní. Práca tejto komisie trvala asi 7 rokov, ale už v roku 1998 iracká strana oznámila ukončenie spolupráce s komisiou.

Aj po porážke Iraku v roku 1991 boli vytvorené zóny v severnej a južnej časti krajiny, ktorých výskyt bol pre irackú leteckú dopravu zakázaný. Patrolovanie tu prebiehalo britské a americké lietadlá. Avšak nie všetko tu bolo hladké. Iracká vzdušná obrana, po sérii incidentov v roku 1998, ako aj po operácii "Desert Fox" vedená Američanmi, začala pravidelne bombardovať zahraničné vojenské lietadlá v oblastiach, ktoré nie sú výbušné. Do konca deväťdesiatych rokov sa situácia okolo Iraku začala znovu zhoršovať.

Vďaka voľbám v Spojených štátoch predsedníctvu George W. Bushe sa zintenzívnila anti-iracká rétorika v americkej spoločnosti. Vynaložilo sa veľké úsilie na vytvorenie imidžu irackej agresívnej krajiny, ktorá predstavuje hrozbu pre celý svet. Súčasne začala príprava plánu invázie do Iraku.

George Bush

Napriek tomu udalosti z 11. septembra 2001 nútili americké vedenie, aby sa najskôr pozrel na Afganistan, ktorý bol do roku 2001 takmer úplne pod vládou Talibanu. Operácia v Afganistane sa začala na jeseň roku 2001 a budúci rok sa hnutie porazilo. Irak bol opäť v centre udalostí.

Už od začiatku roka 2002 USA požadovali, aby Irak obnovil spoluprácu s Komisiou OSN pre kontrolu chemických zbraní a zbraní hromadného ničenia. Saddám Husajn odmietol a tvrdil, že v Iraku neexistujú takéto zbrane. Toto odmietnutie nútilo Spojené štáty a niekoľko členských krajín NATO uvaliť sankcie na Irak. Nakoniec v novembri 2002 bol Irak pod zvýšeným tlakom nútený predložiť komisiu na územie Iraku. Zároveň Komisia OSN uviedla, že neboli nájdené žiadne stopy zbraní hromadného ničenia, ako aj obnovenie jej výroby.

Napriek tomu americké vedenie už vybralo cestu vojny a agresívne ju sledovalo. S obdivuhodnou periodicitou boli odovzdané odbory o Iraku s prepojeniami na al-Káidu, výrobu chemických zbraní a prípravu teroristických útokov v Spojených štátoch. Niektoré z týchto poplatkov však nebolo možné dokázať.

Medzitým prípravy na inváziu do Iraku boli v plnom prúde. Vytvorila sa medzinárodná anti-iracká koalícia, ktorá zahŕňala Spojené štáty, Veľkú Britániu, Austráliu a Poľsko. Vojaci týchto štátov mali vykonať bleskovú operáciu proti Iraku, zvrhnúť Saddáma Husajna a vytvoriť novú "demokratickú" vládu v krajine. Operácia sa nazývala "iracká sloboda".

Inváziu do Iraku vzniklo silné zoskupenie koaličných síl, ktoré zahŕňalo 5 amerických divízií (medzi nimi jeden tank, jednu pešiu, jednu vzdušnú a dve námorné divízie) a jednu britskú tankovú divíziu. Tieto jednotky boli sústredené v Kuvajte, čo sa stalo odrazovým mostíkom pre inváziu do Iraku.

Začiatok vojny v Iraku (marec - máj 2003)

Mapa bojov

Za úsvitu 20. marca 2003 napadli proti Iraku koaličné jednotky v Iraku a ich lietadlá bombardovali veľké mestá v krajine. Americké vedenie zároveň odmietlo myšlienku rozsiahleho leteckého výcviku ako v roku 1991 a rozhodlo sa, že od prvého dňa vykoná pozemnú inváziu. To bolo čiastočne spôsobené tým, že George W. Bush potreboval čo najskôr zvrhnúť irackého vodcu a vyhlásiť víťazstvo v Iraku s cieľom zvýšiť vlastné hodnotenie a vylúčiť akúkoľvek možnosť použitia zbraní hromadného ničenia v Iraku a tak spochybnené).

23 iránskych divízií prakticky nevedelo bojové operácie a obmedzilo sa len na miestne centrá odporu v mestách. Súčasne sa bitky v osadách oneskorili až na dva týždne, čo mierne znižovalo rýchlosť postupu. Koaličné jednotky sa však v podstate pohybovali na vnútrozemí pomerne rýchlo, zatiaľ čo utrpeli veľmi nešťastné straty. Aj iracké letectvo nebolo proti spojeneckým silám, ktoré mu v prvých dňoch umožnili získať a pevne držať vzdušnú nadradenosť.

V prvých dňoch sa vosky protijrackej koalície podarilo posunúť o 300 a v niektorých miestach o 400 km a priblížiť sa k centrálnym regiónom krajiny. Tu sa útoky začali rozchádzať: britskí vojaci sa presťahovali smerom k Basre a USA - do Bagdadu, zatiaľ čo sa dostali do držby miest ako Najaf a Karbala. Už do 8. apríla tieto mestá v dôsledku dvoch týždňov bojov prijali koaličné jednotky a úplne vyčistili.

Stojí za zmienku veľmi pozoruhodná epizóda odporu irackých vojsk, ktorá sa konala 7. apríla 2003. V tento deň bol veliteľ 2. brigády 3. americkej pešej divízie zničený štrajkom z irackého taktického raketového systému. Zároveň Američania utrpeli významné straty, a to u ľudí aj v oblasti technológií. Táto epizóda však nemohla ovplyvniť celkový priebeh vojny, ktorá sa od prvých dní zásadne stratila pre irackú stranu.

9. apríla 2003 americkí vojaci zabili hlavné mesto Iraku v Bagdade bez boja. Rámce so zničením sochy Saddáma Husajna v Bagdade prechádzali po celom svete a stali sa v podstate symbolom kolapsu moci irackého vodcu. Samotný Saddám Husajn však dokázal uniknúť.

Počas boja

Po obsadení Bagdadu sa na sever siahli americkí vojaci, kde 15. apríla obsadili poslednú irackú osadu - mesto Tikrit. Takže aktívna fáza vojny v Iraku trvala menej ako jeden mesiac. 1. mája 2003 americký prezident George W. Bush vyhlásil víťazstvo vo vojne v Iraku.

Strata koaličných vojsk v tomto období dosiahla približne 200 ľudí a 1600 zranených, približne 250 jednotiek obrnených vozidiel, ako aj približne 50 lietadiel. Podľa amerických zdrojov stratu irackých jednotiek predstavovalo približne 9 tisíc zabitých, 7 tisíc väzňov a 1 600 obrnených vozidiel. Vyššie iracké obete sa vysvetľujú rozdielom v príprave amerických a irackých vojsk, neochotou irackého vedenia bojovať a absenciou akéhokoľvek organizovaného odporu irackej armády.

Guerillová fáza vojny v Iraku (2003 - 2010)

Vojna priniesla do Iraku nielen zvrhnutie Saddáma Husajna, ale aj chaos. Elektrické vákuum vytvorené inváziou viedlo k veľkému nekontrolovanému rabovaniu, rabovaniu a násiliu. Situáciu zhoršili teroristické útoky, ktoré sa začali realizovať so závideniahodnou pravidelnosťou vo veľkých mestách v krajine.

S cieľom zabrániť vojenským stratám a nehodám civilného obyvateľstva začali koaličné sily tvoriť policajnú zložku, ktorá mala pozostávať z Iračanov. Vytvorenie takýchto útvarov začalo už v polovici apríla 2003 av lete sa územie Iraku rozdelilo na tri okupačné zóny. Severná časť krajiny a oblasť okolo Bagdadu boli pod kontrolou amerických vojakov. Juh krajiny spolu s mestom Basra boli kontrolované britskými jednotkami. Územie Iraku na juhu od Bagdadu a severne od Basry bolo pod kontrolou konsolidovanej deľby koalície, do ktorej patrili aj vojská zo Španielska, Poľska, Ukrajiny a ďalších krajín.

Koaliční vojaci

Avšak napriek prijatým opatreniam sa v Iraku rozvinula vojenská partizánska vojna. V tomto prípade rebeli praktizovali nielen výbuchy áut a improvizovaných bômb na uliciach, ale aj vylodenie vojsk medzinárodnej koalície nielen z ručných zbraní, ale aj z malty, ťažby ciest, únosov a popravy koaličných vojakov. Tieto akcie nútili americký velenie už v júni 2003 uskutočniť operáciu "Strike on the Peninsula", zameranú na zničenie povstania, ktoré vzniklo v Iraku.

Medzi dôležité udalosti vojny v Iraku patrí popri početných povstaniach a teroristických útokoch aj zvláštne miesto obsadenie zosadeného prezidenta Saddáma Husajna. Bolo objavené v suteréne dedinského domu 15 km od rodného mesta Tikrit 13. decembra 2003. V októbri bol Saddám Husajn predložený súdu, ktorý ho odsúdil na smrť - trest, ktorý dočasne znovu povolil okupačná administratíva Iraku. 30. decembra 2006 bol rozsudok vykonaný.

Napriek mnohým úspechom koaličných síl operácie proti partizánom im nedovolili zásadne vyriešiť ich problém. V rokoch 2003 až 2010. povstania v Iraku sa stali, ak nie častým výskytom, presne a nie nezriedka. V roku 2010 boli americké vojská z Iraku stiahnuté, čím oficiálne ukončili túto vojnu pre Spojené štáty. Zostávajúci americkí inštruktori v krajine však naďalej bojovali a v dôsledku toho aj americké vojská pretrvávali straty.

Do roku 2014 sa podľa amerických údajov stali straty medzinárodných koaličných jednotiek asi 4 800 zabitých ľudí. Nie je možné vypočítať straty partizánov, ale s istotou možno povedať, že niekoľkonásobne prekračujú počet koaličných strát. Straty civilného obyvateľstva v Iraku predstavujú stovky tisíc ľudí, ak nie milióny ľudí.

Výsledky a dôsledky vojny v Iraku

Od roku 2014 je územie na západe Iraku kontrolované samozvaným islamským štátom Irakom a Levantom (tzv. ISIL). Zároveň bola zachytená jedna z najväčších irackých miest Mosul. Situácia v krajine je stále ťažká, ale napriek tomu stabilná.

Dnes je Irak spojencom Spojených štátov v regióne a bojuje proti ISIS. V októbri 2018 bola teda spustená operácia, ktorej cieľom je oslobodiť Mosul a úplne vyčistiť územie krajiny od radikálnych islamistov. Táto operácia však stále prebieha (júl 2018) a nedochádza k žiadnemu koncu.

Z dnešného hľadiska možno jednoznačne povedať, že invázia medzinárodných koaličných síl do Iraku viedla viac k destabilizácii štátu ako k akýmkoľvek pozitívnym zmenám. Výsledkom bolo, že mnoho civilistov zomrelo a bolo zranených a milióny ľudí stratili svoje domovy. Súčasne pokračuje humanitárna katastrofa, ktorej dôsledky ešte nie sú úplne viditeľné.

Veľmi dôsledkom tejto vojny je tiež vznik ISIS. Ak by Saddám Husajn pokračoval vo svojej vláde v Iraku, pravdepodobne radikálne odstráni vytvorenie radikálnych islamistických skupín na západe krajiny, čím sa zničí islamský štát.

Existuje veľa monografií o vojne v Iraku, ale s istotou možno povedať, že invázia amerických vojakov a ich spojencov v Iraku otvorila iba novú, krvavú a skutočne strašnú stránku v histórii Blízkeho východu, ktorá sa čoskoro uzavrie. Avšak, čo sa stane v budúcnosti, to povie.